Písal sa rok 2003 a ja som ako začínajúca chovateľka pieskomilov mala pochybnosti, či pieskomil splní moje očakávania, pretože už som toho mala doma naozaj dosť a po skúsenostiach napr. s potkanom som vedela, že prekonať kúzlo tohoto tvora nebude ľahké. Aj keď sa pieskomil nedá "ochočiť" úplne dokonale, je sprevádzaný zvláštnym čarom. Spôsobujú to veľké čierne oči, na konci rozstrapkaný chvostík alebo veselé poskakovanie po klietke?

 Možno práve kvôli tomu som si kúpila môjho prvého pieskomila - samičku Warrior Willow Burunduku. Bol to jediný pieskomil, ktorý pribehol na zavolanie... Keďže Willy, ako sme ju volali bola sama, zaobstarali sme jej po nejakom čase samčeka - Garnera.
Netrvalo dlho, a v našom meste sa objavili ďalší chovatelia pieskomilov, pretože pieskomily sa konečne dostali aj do našich zooshopov. A pár ľudí boli aj známi z môjho okolia, preto sa ku mne čoskoro pridala Júlia s troma neposednými pieskomilmi - Tinou, Chipkou a Nellinkou. Asi o štvrť roka neskôr s chovom pieskomilov začali aj ďalší dvaja moji priatelia a zaobstarali si Floe a Krisa. 
Po Willinkinej smrti Garner dosť schudol a preto som sa rozhodla zaobstarať mu kamošku, ktorá dostala meno Warrior, podľa nebohej Willy. A konečne sme sa rozhodli, že keď už je tých pieskomilov toľko, mohli by sme sa podrobnejšie zaoberať ich chovom a genetikou. Medzičasom sa u nás objavili ešte pieskomily Zakari, Daily Paper, Cedrik a Terezka. Keďže teraz sa už dá v každom poriadnom zverimexe kúpiť pieskomil, ale tie farebné variácie sú obmedzené, rozhodla som sa, že by sme mohli nadviazať kontakt s niekoľkými chovateľmi v zahraničí (Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Dánsko) s ktorými by sme si neskôr mohli vymieňať skúsenosti, ale aj pieskomilov. Tak držte palce, nech to dobre dopadne a chov pieskomilov na Slovensku bude obohatený o pár zaujímavých farieb.